Na obede s architektom Mišom Sládekom.

Rozhovor o úlohe architekta, o vzťahu s klientom,
o reklamných kampaniach neziskoviek a sociálnom inžinierstve.

24.7. 2014


S Michalom sme sa stretli v štýlovom podzemí vývarovne Karmina na Štúrovej. Rozprávali sme sa o úlohe architekta a o komplikovanom vzťahu s klientom. Michal pracuje na neziskovom projekte Architekti v osade a zaujímal ma preto jeho názor na reklamné kampane neziskoviek. Architekti v osade stavajú jednoduché domy pre rómske osady v spolupráci s ich budúcimi obyvateľmi, dobrovoľníkmi a mladými architektmi. Rozhovor nás zaviedol až k úvahám o mocenských aspektoch architektúry a k príbehom, ktoré si rozpráva naša spoločnosť.

Obed s architektom Mišom Sládkom
Čo je úloha architekta?

Architekta vnímam ako toho, kto rieši problém. Tento pohľad som si utvrdil v Indii, kde som bol na výmennom pobyte na škole postavenej na princípoch z 60-tych rokov. Učili nás, že architektúra predovšetkým rieši konkrétne problémy. Uveril som im, lebo India má problémov neúmerne viac ako naša spoločnosť, problémov, ktoré vyplývajú nielen z ľudí, ale aj z prostredia a z priestoru. A tieto problémy riešia omnoho jednoduchšie a prirodzenejšie než u nás.

Aké problémy rieši architekt?

Vždy by mali mať konkrétny základ. Napríklad nedávno som riešil ako vypočítať optimálnu spotrebu dreva na latrínu. Počítal som to tak dlho, až som došiel na deriváty, a tam už som sa neposunul. Zároveň by to mali byť problémy, ktoré sa vzťahujú na budúcnosť. Architektonický projekt na papieri je projekcia budúcnosti, ktorou zmení súčasný stav, vyrieši daný problém. Budúci stav sa snaží optimalizovať pomocou svojej budovy. Architekt musí predvídať.

Architekt má ale svojho klienta. Čo ak klient nevníma budúcnosť a jej problémy rovnako ako architekt alebo ho vôbec nezaujímajú?

Práca architekta by mala presahovať súčasnosť a súčasný moment. Zadanie väčšiny klientov tento prvok neobsahuje, pretože chcú vyriešiť iba svoj dnešný problém, tu a teraz, mimo širšieho kontextu. Preto by sa mal architekt s klientom rozprávať ale nemal by sa riadiť iba ním. Je nepravdepodobné, že si klient bude predstavovať, ako bude priestor vyzerať o 50 rokov. To je úloha architekta.

"Architektúra zhmotňuje mocenské štruktúry, ktoré platia v danej spoločnosti."

Klient je ale ten, kto dal architektovi prácu. Kto by mal mať väčšiu moc nad výsledkom?

To je širšia téma. Architektúra je postavená politika. To znamená, že architektúra zhmotňuje mocenské štruktúry, ktoré platia v danej spoločnosti. Rozdelenie moci, ktoré sa v spoločnosti dlho mení a vyvíja, je vždy odzrkadlené v architektúre.

Skús uviesť príklad ako architektúra odzrkadľuje rozdelenie moci.

Napríklad tu v Karmine máme tradičné rozmiestnenie priestoru: je tu pult a za ním, za stenou, je umiestnená kuchyňa. To je prejav rozdelenia moci. Máš právo byť v tomto obslužnom priestore, ale pritom nemal by si vidieť do kuchyne. Dnes sa mocenská pozícia mení a môžeš vidieť moderné reštaurácie, kde máš priamy pohľad na kuchára. Nie je to pritom len rozmar architekta, ale prejav jeho doby: všetci ľudia v reštaurácii tomu chápu, aj tí, čo varia, obsluhujú a jedia. A pravdepodobne aj klient, ktorý si nechal spraviť takúto reštauráciu, rozumie tomuto konceptu rozmiestnenia. Keby chcel architekt pred 50-timi rokmi spraviť Karminu s otvorenou kuchyňou, pravdepodobne by mu to neprešlo. Rozhodujúce slovo má duch doby.

Obed s architektom Mišom Sládkom "Máš právo byť v tomto obslužnom priestore, ale pritom nemal by si vidieť do kuchyne."

Práca architekta viac zrkadlí ducha doby, než objednávku klienta?

Pozícia architekta je komplikovaná. Mal by sa rozprávať s klientom, ale nemal by ho počúvať na slovo. Architekt by mu mal pomôcť naplniť jeho ciele a zároveň ho musí niekam posunúť, aj keď to zaváňa manipuláciou. No väčšina ľudí sa však do tejto situácie ani nedostane. Odhaduje sa, že iba 3 percentá ľudí sa nejakým spôsobom dostanú do styku s architektom. Napríklad, chceš si zobrať hypotéku a ideš si vybrať byt. Máš peniaze a vyberáš si byt, ale málokto bude konzultovať byt s architektom. Byt a objekt, do ktorého patrí, je už pravdepodobne postavený a ty si iba vyberáš z ponuky. S architektom sa málokedy rozpráva používateľ objektu.

Čo je tiež odzrkadlením mocenskej štruktúry, s architektom komunikuje developer a nie používateľ objektu.

Áno, presne tak. A tam smeruje cieľ nášho projektu Architekti v osade. Ako stredná trieda máme aspoň teoretickú možnosť vybrať si byt, v ktorom budeme bývať, alebo dokonca možnosť konzultovať s architektom postavenie si vlastného domu. Ak žijem v osade, nemám ani jednu z týchto možností.

"Styk s architektom vnímam ako dôležitejšiu súčasť projektu než samotnú stavbu."

Architekti v osade túto možnosť vytvoria?

Je to cieľ projektu. Dokonca styk s architektom vnímam ako dôležitejšiu súčasť projektu než samotnú stavbu. Je to forma empowermentu - posilňovania, je to pokus o prerozdelenie moci. Ak by sme urobili hlinený dom v rómskej osade, nikam ich neposúvame a oni také domy ani nechcú. Zrkadlí sa v nich status osady. A preto dom v tomto projekte postavíme síce malý, no postavíme ho z tehál, má plastové okná a tvar ako typický dom vo vedľajšej dedine. Statusom sa tak posúva k štandardu obce, a tomuto signálu rozumejú aj ľudia v obci, aj ľudia v osade.

Projekt používa architektúru ako nástroj zmeny statusu?

Status architektúry je závislý na kontexte. Zoberme si koncept dobrovoľnej alebo zvolenej skromnosti, keď ľudia odídu niekam do eko-osady a s obmedzenými zdrojmi sa snažia vyžiť v súlade s prírodou a ekológiou. Na druhej strane máme rómsku osadu, kde sa ľudia takisto snažia vyžiť s obmedzenými zdrojmi. Vidíme tu určité paralely. Môžeme ale preniesť know-how o tom, ako skromne prežiť z eko-osady do rómskej osady? Moja odpoveď je nie, nemôžeme. Je to rozdiel na symbolickej rovine. Keď sa rozhodnem ísť žiť do eko-osady v hlinenom dome, tak som vypovedal určitý status voči tomuto svetu, mojím kolegom, spolužiakom, okoliu, ktorí to prijali s porozumením. Možno už počuli, že v Zaježovej sú ľudia s podobnými názormi a majú kontext porozumenia tomuto kroku. Vedia, čo týmto statusom hovorím. Hlinený dom v rómskej osade však existuje v inom kontexte porozumenia a asociuje iný status aj hodnoty.

Obed s architektom Mišom Sládkom
Nie je to príliš komplikovaná myšlienka pre získavanie sponzorov a fundraising projektu?

Oveľa jednoduchšie je získavať zdroje ak chceš pomôcť niekomu, kto je napríklad zdravotne znevýhodnený alebo sa mu niečo prihodilo. Ale ak sú ľudia z osady zdraví a schopní práce, tak je ťažšie niekoho presvedčiť, že potrebujú pomoc. Naša súčasná ideálna predstava je, že ak si dosť dobrý, tak sa ti aj dosť darí. Čiže ak sa niekomu nedarí, nie je dosť dobrý a je to jeho chyba. Prekonať tento prístup je náročné.

Dokáže ho zmeniť reklama? Veľa neziskových organizácií vytvára klasické reklamné kampane a používa nástroje pôvodne určené na predaj produktov a služieb.

Som k tomu skeptický. Billboard a reklamná kampaň nepomôžu. Je skôr potrebné zmeniť príbeh, ktorý si rozprávame o Rómoch v osade. Patria k 3 miliardám ľudí na svete, ktorí žijú v slumoch. Môžeme to považovať za nenormálne a divné, niečo, čo treba vyriešiť. Alebo sa s tým môžeme zmieriť ako s faktom a skúsiť zlepšiť ich každodennú situáciu. Väčšina vládnych programov a reklamných kampaní neziskoviek je práve v prvom duchu: musíme to vyriešiť a odstrániť.

"Na zmenu príbehu nám chýba Bill Cosby, čierny gynekológ zo strednej vrstvy."

Preto reklamné kampane neziskoviek pôsobia niekedy ako výčitka?

Áno, majú tendenciu vytvoriť dojem, že ak všetko urobíme správne, problémy zmiznú. Ale to sa nikdy neudeje. Ak si pozrieme históriu, tak príbeh o Rómoch ako probléme si rozprávame 500 rokov. Treba príbeh zmeniť z 500 rokov problému na 500 rokov spolužitia. Na zmenu príbehu nám chýba Bill Cosby, čierny gynekológ zo strednej vrstvy, ktorý je v hlavnom vysielacom čase televízie. Potrebujeme celebritu Róma zo strednej vrstvy, o ktorom by sa nerozprávalo, že je Róm.

Udeje sa to samé od seba?

Šymon Kliman fotí Rómov bleskami ako modely. Estetizácia osady sa udeje bez toho, či to budeme podporovať alebo nie. Vychádza to z toho, že kreatívny priemysel neustále hľadá nové zdroje inšpirácie, a nájde ich aj v osade, lebo je provokatívna, farebná a originálna. Na druhej strane do Paneláku sa to len tak nedostane. Rovnako ako v prípade Bill Cosby je potrebný impulz mocenských štruktúr. A to nám chýba. V tejto otázke som za sociálne inžinierstvo a myslím si, že spoločnosť a štát má právo pretláčať a upravovať príbehy.

To sa dá chápať aj ako pomerne radikálny názor: nástrojmi sociálneho inžinierstva a mocou štátu upravovať presvedčenia jeho obyvateľov.

Je to otázka miery. Dá sa doviesť do extrémov, s ktorými sa nestotožňujem. Za extrémnu však považujem aj opačnú pozíciu. Teda názor, že hodnoty dieťaťu má vštepovať iba jeho rodina a štát má stáť bokom. Ak máš iba jedného rodiča a ten je alkoholik, kto ti dá vzory? Myslím si, že spoločnosť má zodpovednosť za svojich ľudí aj v otázke ich hodnôt, presvedčení a vzorov.

Je teda podľa Teba lepšie, ak na presvedčenia a príbehy spoločnosti niekto dohliada, než ich nechať bez usmernenia k vlastnému samo rozvoju? Niečo ako Dostojevského Veľký inkvizítor?

To je ťažká dilema. Ale áno, predbežne sa prikláňam k pozícii Veľkého inkvizítora, samozrejme v umiernenej a rozumnej podobe. Aj keď nie som úplne a jednoznačne rozhodnutý.


S Michalom sa za Magritte zhováral Ondrej Gajdoš a text redakčne upravil Martin Sedlák.

Architekt Michal Sládek

Michal Sládek študoval architektúru na VŠVU a v Indii a spolupodieľa sa na neziskovom projekte Architekti v osade. Rozprávali sme sa v štýlovom podzemí vývarovne Karmina na Štúrovej. Michal si dal denné menu zložené z polievky, mäsa s kapustou a deci bieleho vína. Pochvaľoval si predovšetkým polievku, ktorá bola podľa jeho slov hutná a domáca. S veľkým entuziazmom rozvíjal architektonické, mocenské a rodové analýzy priestorov vývarovne.




Magritte newsletter
Zaregistrujte sa na odber e-mail newsletteru o marketingu a designe: